NAJBLIŽŠÍ BLÍŽNY JE BLÍZKO

            Tento list nie je skutočný, iba fiktívny. Napriek tomu jeho slová vyjadrujú jednu vážnu realitu súčasnosti. A to takú, že existujú ľudia opustení svojimi najbližšími, ktorí predsa žijú s nimi v ich tesnej každodennej blízkosti. Započúvajme sa do smutného ponosovania sa manžela, ktorý sa cíti akoby vyčiarknutý zo záujmu svojich vlastných príbuzných. Píše:
            „Som manžel a otec, ktorý túži zaradiť sa do kategórie posledných, do kategórie vydedencov, medzi ľudí, ktorých zaraďujeme medzi tých z tretieho sveta. Lebo vôbec neviem, ako by som nazval tento svet, do ktorého patrím teraz. Vysvetlím to:
            Deti okrem toho, že slušne študujú, starajú sa o potreby tretieho sveta. O emigrantov, nezamestnaných, bezdomovcov, o leprosárium tuším v Burundi. Hovorím „tuším“, lebo nedostávam od nich priame informácie. Bojujú za mier, spravodlivosť, angažujú sa za ekológiu. Nevysmievam sa z toho, ešteže čo! Napriek tomu neverím, že žiadam od nich veľa, ak túžim, aby sa niekedy pozreli do tváre aj mne, aby ma niekedy pozdravili, nie z lenivosti alebo povinnosti a aby ma niekedy zapojili do svojich rozhovorov.
            Aj moja manželka je členkou mnohých združení a skupín. Zúčastňuje sa na všetkých iniciatívach farnosti. Venuje sa ľuďom tretieho veku – a pritom jediný, koho volajú doma „starec“, som ja. Venuje sa tiež alkoholikom i bývalým väzňom. Dlhé hodiny sa modlí za kňazov, ktorí sú v kríze i za rehoľné sestry, ktoré predstavené nevedia pochopiť.
            Pane, prosím, upozorni ma, ak sa mýlim... Ale mám dojem, že nie je zhodné s evanjeliom, ak sa moja žena venuje len ľuďom niekde v diaľke, a pritom sa ani slovom neobráti na svojho právoplatného manžela alebo mu odpovedá len jednoslabične. Pane, prosím, nemohol by si mojej manželke vnuknúť cez jedného z početných kňazov, ktorých navštevuje pre tie najvznešenejšie ciele, že je správne a potrebné nezabúdať na svojho manžela? Pane, prosím, daj, aby si moja manželka všimla, že kúsok tretieho sveta si vytvorila aj vo vlastnom dome tak, že ma odsunula úplne na okraj.“
            Áno, niekedy je jednoduchšie odcestovať do leprosária v Afrike ako navštíviť príbuzného v nemocnici vzdialenej na druhom konci mesta. Niektorí ľudia si nájdu čas, aby napísali väzňovi. Ale nespomenú si, že treba zablahoželať manželovi v deň jeho narodenín. Iným je ľahšie milovať tých „zo stretka“ ako domácich.
            Môžeme, a aj máme sa venovať tým posledným, „vyradeným“. Ale musíme si dávať pozor, aby sme domácich, o ktorých sa máme starať, neurobili vylúčenými na okraj našej pozornosti. Aby sme nezabudli na vlastnú rodinu len preto, lebo... naše srdce bije pre iných.

(zdroj: Alessandro Pronzato, V ústrety človekovi)